Lucinka

Skúšam si rifle a čižmy v malej kabínke. Gombík na nohaviciach ledva zapnem, mračím sa na seba do zrkadla. Tak toto nepôjde. Pokrčím plecom a siaham po ďalšom kuse. „V tomto vyzerám odporne!“ ozve sa z kabínky niekde oproti dievčenský hlas. „Som taká tučná. Taká hnusná.“ Dievčaťu odhadujem možno štrnásť, znie naozaj nešťastne a takmer hystericky. Fňuká a nadáva, že ona nikam nejde, že v ničom nevyzerá dobre a že za všetko môže jej babka, po ktorej podedila tieto „debilné gény“. A jej kamarátka... sa smeje. Vysmieva sa jej. Že vraj aj tak nikto nie je pekný a že by jej možno pomohlo, keby nebola tak nechutne biela. Obliekla som si svoje šaty a rýchlo vypadnem z obchodu. Je mi zle. Fyzicky zle. Nebudem sa tu rozpisovať o škodlivosti moderného mediálneho obrazu na psychiku dnešnej spoločnosti (a to nie len žien, ale aj mužov). Všetci si viac, či menej uvedomujeme, akí sme zmanipulovaní, ovplyvnení a narušení často krát čudnými a skreslenými obrazmi v televízii a novinách aby sme vyzerali co najlepsie a kupovali nové mikiny alebo kabelky. Dobré je, keď je žena taká chudá, až pôsobí ako štrnásťročný chlapec. Alebo, najmodernejšie, keď ma taký zadok ako Niki Minaj. Veď predsa „real girls have curves!“ je stále viac a viac presadzované motto. Avšak preferovaním jedného, alebo druhého dosiahneme stále to isté – zraníme skupinu na opačnej strane. Stáva sa z nás zakomplexovaná a deprimovaná spoločnosť. Mojim semestrálnym zadaním bol redizajn návodu na to, ako zbaliť muža. (Áno, aj takéto veci sa v dnešnej dobe riešia v rámci VŠVU.) Chcela som poukázať a ironicky pretvoriť rady, čo ponúkajú všetky tie „múdre“ časopisy, ktoré podľa všetkého vlastnia patent na rozum. Každý, kto ma pozná, bol prekvapený výberom mojej témy, nie som predsa typ, čo chodí po baroch a balí mužov, avšak koncept zaujal, a tak som mesiace pri pive nerozoberala nič iné, len štatistiky, štúdie a články, ktoré som v rámci môjho „výskumu“ čítala. Mužov to zaujímalo dokonca o čosi viac ako ženy. Tak som zabávala ľudí mojimi poznatkami o tom, že červený rúž je lepší ako ružový, že 57% mužov preferuje vysoké opätky nez tenisky a takmer každý vám povie, že dlhé vlasy sú vždy top. Najžiadanejší typ je bruneta s modrými očami s kontrastným rozdielom medzi šírkou pasu a bokov. Ak chcete muža zaujať, nacvičte si prefíkané zvádzanie očami, telo vždy vzpriamené, hovorte málo, viac sa pýtajte, prejavte záujem, koketne pohadzujte vlasmi, a tak ďalej, a tak ďalej. Každopádne, čím viac som sa ponárala do mora tých pochybných informácií, tým horší pocit som mala zo seba a z toho, čo robím (naozaj som sa radšej mala pustiť do redizajnu príbalových letákov k liekom). Nekonečné diskusie (ktoré ma občas zastihnú aj teraz, dva mesiace po obhajobách) ma otravovali, prestali byť zábavné a prínosné. Pochopila som, že návody na život nie sú a už vôbec nie návody na to, ako zbaliť muža, či ženu a že nech sa človek snaží akokoľvek, svoju „múdrosť“ nie je schopný zdeliť ďalej. A predsa, predajnosť týchto typov časopisov je stále veľká, ľudia bažia po informáciách, radách, skúšajú nové diéty, nové šminky, zúfalo sa ženú za akýmsi čudným netrvácnym šťastím. A pri tom toto uz nie su hri pre deti, odpoveď sa skrýva úplne niekde inde. V najväčšom klišé na svete. V láske k sebe samému. Koncom júna sa v Bratislave konal medzinárodný festival divadelných škôl – Istropolitana projekt. Aj keď to spadá pod organizáciu VŠMU a ja s ňou mám len veľmi málo spoločného, prihlásila som sa ako dobrovoľník – sprievodca pre zahraničné divadelné skupiny. Dostala som Grékov. Grécka mentalita a kultúra sa značne líši od tej slovenskej. To je asi každému jasné. Určite nie sú dokonalí, určite sú otravní, spomalení a majú množstvo iných múch, ktoré však teraz nebudem rozoberať. Pretože jedna vec na nich bola úžasná – ich otvorenosť, spokojnosť a sebavedomie. Grékyne sú úplne božské ženy. Ani jedna nemala postavu top modelky. Ani jedna nemala päťdesiat kíl a ideálne miery. Napriek tomu sa niesli vyrovnane, vystreté, s úsmevom na tvári. Obliekali sa tak, ako si len máloktorá slovenská žena dovolí obliecť, a už vôbec nie žena s takými krivkami. A viete čo? Vyzerali úžasne, vôbec nie nechutne, vôbec nie ako ľahké ženy, nemiestne, či urážlivo. Nenosili podprsenky a nehanbili sa za holé bruchá. Boli krásne, obdivuhodné, ženské. A každý druhý muž sa za nimi na ulici otáčal. A ako zázrakom, nebudili vo mne dojem, že ja nie som dostatočne pekná, že sa mám pri nich hanbiť, vôbec som nežiarlila na ich krásu, ani som nemala potrebu ju odudrať, či zhadzovať. Lebo ich prívetivosť, rozžiarené tváre, priateľský, úprimný prístup hovorili o tom, že toto sú ľudia, ktorí sa dokázali vyrovnať sami so sebou (z väčšej časti), ktorí sú spokojní, majú sa radi a s radosťou a láskou pristupujú aj ku všetkým ostatným. A čo je najdôležitejšie, nemusia nikomu nič dokazovať. Osobne mi trvalo viac než dvadsať rokov, kým som si sama sebe odpustila, kým som sa prijala a kým som dokázala prejsť okolo zrkadla a úprimne si povedať – som krásna žena. Je pravda, že nikdy nebudem modelka, nikdy nebudem na titulkoch časopisov, ani ma nevyhlásia za najsexy ženu sveta. Viem, že zo mňa nebude hotový každý muž, že moja tvár nie je bezchybná, že nikdy nebudem ideál dlhovlasej brunety s modrými očami. No prijala som sa s mojimi chybami, zmierila som sa s mojim nosom, uzavrela prímerie s tučnými pažami, prestala sa stresovať kvôli výkyvom na váhe a vyhodila som všetky nohavice, do ktorých sa nezmestím a čakám, kým schudnem. A teraz si poviete, ok, to je všetko pekné, ale ako? Ako sa mám mať rád, ako sa mám prijať? Prekrúcate očami a myslíte si, že trepem, veď to predsa nie je také ľahké, veď to skoro ani nie je možné. Hej, musím priznať, že neviem, ako k tomu došlo. Neprišlo to z dňa na deň, neprišlo to s Grékyňami. Viedla k tomu séria rôznych príhod, skúseností a stretnutí. Mala som obrovské šťastie. Chodila som k psychologičke, ktorá mi ukázala, že nemusím niesť vinu za všetko, čo sa okolo mňa deje. Pracovala som tvrdo, aby som sa dostala na vysnívanú školu, vybojovala som si ju u rodičov, prišla som na to, že ako človek dokážem obdivuhodné veci, keď sa nevzdám. Robila som veci, z ktorých som mala strach. Odmietla som zmeniť lektora na angličtine, aj keď to bol protivný Angličan, ktorý sa mi vysmieval a ja som z hodín odchádzala takmer s plačom. Stretla som ľudí, čo mi povedali, že mám pekný úsmev, čo mi pochválili oči... No najviac vďačím mojej chorobe. Hej, znie to tak hrozne pateticky. Ostanete vážne chorý, vyzdraviete a svet sa zmenil. Ale je to pravda. Naozaj. Takéto zlé klišé ako z amerických filmov skrýva zázračne pravdivé veci. Bola som vážne chorá. Bolo so mnou zle. Neznámi ľudia sa za mňa modlili, susedia, s ktorými som len letmo prehodila pár slov sa ma doteraz so záujmom pýtajú, ako sa mám. Moji skvelí rodičia tu boli pre mňa. Celá moja rodina okolo mňa neustále krúžila. Kamaráti za mnou prišli do nemocnice. A vtedy som si uvedomila, že ak toľko ľudí malo o mňa strach, že ak toľkým ľuďom na mne záležalo, bolo by odo mňa vrcholne neúctivé, sebecké a hlúpe, ak by som sa nenávidela a nedokázala samú seba oceniť. Toto všetko a ešte viac ma priviedlo k sebeláske. Nie takej tej namyslenej, sebeckej. Mala som šťastie. Alebo to tak proste malo byť. A pre to si nemyslím, že existujú návody. Existujú len osobné stretnutia, skúsenosti, schopnosti a chuť prekonávať seba samého, chuť pracovať na sebe, robiť ťažké veci a ochota prijať sa, odpustiť si. Nie je presný návod na šťastie, nie je teda návod, ako zbaliť muža, ani na to, ako byť sám so sebou spokojný. Zároveň však nie je ani šablóna, presná forma toho, čo je krásne, čo je správne, čo je prijateľné. Sú iba obrazy a názory. V televízií a v časopisoch a na internete. Výhodou tohto informačného veku však stále ostáva rôznorodosť a možnosť výberu. Stále si môžeme vyfiltrovať to, čo nás posunie vpred a spraví nás o niečo radostnejšími a nie to, čo nás ubije. A takým, ako bola tá holka v kabínke, odporúčam program What not to wear. Dvaja stylisti sa stále oháňajú skvelou radou: „Ak v tom nevyzeráš dobre, nie je to tvoja chyba, nie je to chyba tvojho tela, je to chyba oblečenia.“ (Samozrejme, ak ste sa dohnali do extrémnej obezity, občas to vaša chyba je.) Prajem Vám teda veľa síl na hľadanie vlastnej spokojnosti a krásy ;)