Lucinka

Trošku moja tvorba. Ešte som len na začiatku. Postupne pridám viac. Bolo úžasne. Normálne mi takéto niečo chýbalo. Už mi to doma liezlo na mozog, potrebovala som vypadnúť. Ale nebolo s kým, baby boli preč, chlapa nemám a samej sa mi nikam nechcelo ísť a porno sa mi uz nechcelo pozerat. Dali sme si kávu, ja ľadovú Inka si dala klasickú šrotovú (fuj, nechápem, ako to niekto môže piť, veď to je ako blato) a porozprávala mi všetko, čo zažila na dovolenke v Tatrách. Vraj tam spoznala kopu pekných chlapov a isla nakupovat lacne kabelky a nejake damske cizmy (u nej nič nové, o ňu sa chlapi trhajú) a s jedným si vraj stále píše cez facebook. No, žeby sa nám tu rodil nový vzťah? Bodaj by, prajem jej to, i keď si to neviem predstaviť, tá vzdialenosť Trenčín – Kežmarok. No ktovie, ako sa to vyvinie. ,,Čaute, ženy.“ No už len ty si tu chýbal. Lenkin brat s tou jeho novou láskou. ,,Toto je Monika. Moni, toto sú Ingrid a Marianna.“ Predstavil nás. No aspoň móresy mu zostali, keď už nič iné. No a týmto sa príjemné posedenie skončilo. Našťastie nie nadlho, lebo Dušanovi zazvonil telefón, dvihol sa akoby ho pálilo pod zadkom a bežal preč. Tá jeho Monika sa porúčala tiež. Chvalabohu, neviem jej prísť na chuť a jemu niektoré veci nikdy nezabudnem. Moja averzia k nemu nesúvisí len s tým, ako sa zachoval k Ivane.. Mám s týmto chlapom skúsenosti. Myslí si, že keď hrá hokej za Trenčín, a ked nosi vtipne tricka, že sa z neho máme všetci a hlavne všetky zblázniť. Myslí si, že môže mať každú ženu, na ktorú ukáže. Ale u mňa sa prerátal. V tom čase chodil ešte s Ivanou. Bola som sa pozrieť naživo na hokejový zápas Trenčanov. Hrali doma, tuším s Martinom alebo s kým. K športu nemám nejaký vrúcny vzťah, na toto podujatie ma dotiahol môj brat Jaro. Potrebovala som vypadnúť, baby boli vtedy všetky zaláskované nebola s nimi žiadna reč, ako ked sa rozpravate s hri pre deti. Ja som bola tesne po rozchode, nemala som na reči o chlapoch náladu. Jaro mal dva lístky na tento zápas. Pôvodne s ním mal ísť akýsi jeho kamarát, ale ochorel a nemohol ísť, tak Jaro nechcel nechať prepadnúť lístok: ,,Maja, poď so mnou na hokej. Vidím, že potrebuješ niekam vypadnúť.“ To mal teda pravdu, aj keď práve hokej... ,,Nemáš lepší program? Kukať na chlapov naháňajúcich puk sa mi teda nechce. A vôbec na chlapov celkovo.“ ,,A ja som čo? Na ženu sa snáď nepodobám.“ Vtipný, ako vždy. ,,Ty si výnimka. A vôbec, na bratov alergiu nemám.“ ,,No tak poď, sprav mi radosť, kúpim ti čokoládu.“ No čo s tebou, a čokoládu veru potrebujem. I keď Jaro takéto veci iba sľubuje. Ešte som sa čokolády od neho nikdy nedočkala. ,,No dobre. Ale nie, že na mňa zabudneš v náručí nejakej tvojej novej lásky. Keď si ma už dokopal, aby som išla, tak sa mi aj patrične venuj. Jasné?!“ neprekvapilo by ma, keby ma zabudne v Trenčíne a domov si dovedie nejakú Aničku, Marienku, Zuzku alebo koho. Tak sme teda išli. Hokej začal baviť aj mňa, až som bola prekvapená. Trenčín krásne vyhral. Jaro navrhol, aby sme išli na kávu. Tak som súhlasila, sama som potrebovala silnú kávu. Prebrali sme všetko možné aj nemožné. S Jarom som sa nebavila celý život tak ako vtedy. Ale neskutočne mi to pomohlo. Asi kúpim ja jemu tú čokoládu. Až kým... ,,Majka, musím si odbehnúť. To bude sekundička.“ ,,No dobre. Nemôžem ťa predsa obmedzovať, vybav si čo potrebuješ.“ To asi nečakal. V ten deň som bola podľa neho samé prekvapenie, bola som k nemu milá. Inak vždy po sebe kričíme. Je jedno, či sa hádame alebo nie, my sa inak ako príliš hlasno baviť nevieme. Chvíľku som si posedela sama, poobzerala si okolie. No odrazu, ani neviem odkiaľ prišiel prisadol si ku mne Dušan, Lenkin brat. Vtedy sme sa bavili normálne, ale nebolo to klasické kamarátstvo, skôr sme si vymenili iba zopár základných fráz. ,,Čau, čo ty tu tak sama?“ ,,Som tu s bratom. Mal navyše lístok, tak treba využiť. Inak gratulujem, výborne ste hrali.“ ,,No keď to vravíš ty..“ vedel, že hokej mi veľa nehovorí ,,počuj, nejdeš na sekundu so mnou? S niekym by som ťa predstavil.“ ,,Tvoje fanúšičky ma nezaujímajú.“ Odbila som ho. ,,Nie nie, nejde o žiadnu fanúšičku. Veď poď, uvidíš sama.“ No tak som teda išla. Keby som vedela, ani sa nepohnem z miesta alebo aspoň napíšem Jarovi správu. Dofrasa, kam ma to vedie? Napadlo mi keď som sa ocitla v nejakej izbe s posteľou. Manželskou, podotýkam. Kým som sa obzerala, že koho mi to chcel predstaviť, on už od pása dole bol vyzlečený. A vtedy mi došlo, o čo mu ide, KOHO mi to chcel predstaviť. Zdvihla som sa na odchod, no ten chuj zamkol dvere, tak som chytila mobil a volala Jarovi, našťastie hneď mi zdvihol. No asi mi nerozume, lebo ten idiot, s ktorým som bola vnútri zamknutá mi chcel mobil vytrhnúť z ruky. No nepodarilo sa mu to. Jaro našťastie rozumel, kde som a vedel to nájsť, tak mi išiel na pomoc. To, čo sa dialo potom, to bolo tak trochu aj krviprelievanie. Dušan išiel domov s rozbitou hubou a Jaro s modrinou pod okom. No ale hlavne, že sa nestalo to, k čomu sa schyľovalo. Jaro Dušana poznal veľmi dobre. Svojim spôsobom sú obaja rovnakí, ale Jaro nikdy nikoho nechcel znásilniť. Ja sa odvtedy Dušanovi vyhýbam, a keď aj dôjde k stretnutiu tvárim sa odmerane. Jedine Vanda vie, čo sa stalo. A Jarovi som potom kúpila tú najväčšiu čokoládu, akú som našla. A ten blázon zahlásil: ,,No, mali by ťa častejšie obťažovať, aby som sa dočkal čokolády od teba.“ Hodila som po ňom vankúš. ,,No už sa tak skoro tej čokolády nedočkáš.“ ,,Maja?“ Kriste, čo sa deje? ,,počúvaš ma vôbec?“ ,,Áno, iste...čo si hovorila?“ rozosmiali sme sa obidve ,,Ach, hrôza s tebou. Hovorila som, že budem mať na stužkovú krásne, ale fakt krásne fialové lacne saty, s veľkým výstrihom, širokou sukňou a nádherne vyzdobené, ale lacne oblecenie. ,,To už rozmýšľaš nad šatami? Veď je ešte len júl.“ ,,Čím skôr, tým lepšie. V novembri bude neskoro. Všetko sa pomíňa a zostanú ti iba neforemné škaredé handry.“ Je na tom kus pravdy. Lenže ja si neviem spomenúť ani na dátum stužkovej, nieto ešte rozmýšľať nad šatami ,,a mimochodom, čo ak mi na stužkovú príde aj Jano?“ Jano je ten jej nový objav z Kežmarku. No Inka, bodaj by prišiel. Som naňho zvedavá čo to je za chlapa. Inka mala už veľa vzťahov, ale ani o jednom chlapovi nespievala také ódy ako na tohto z východu. To musí byť asi nejaký model alebo športovec, čo iné. ,,Zdravím vás, hubičky.“ No to nie je možné. Ktože to za nami prišiel? ,,Ivaaaa, ty sem aj trafíš? Som myslela, že ty iba do roboty a domov.“ ,,Už mi to celé lezie na mozog. Urýchlene potrebujem poriadne silnú kávu.“ Páni, čo ju osvietilo? ,,Čo je, osvietilo ťa?“ Ingrid mi číta myšlienky. ,,Prečo?“ ,,No keď ty sama od seba prídeš za zábavou, niečo sa musí diať. Hovor čo.“ Naozaj. Ivana nikam nejde bez toho, aby sme ju najmenej pol hodinu prehovárali. A keď už ide, tak sa určite niečo deje. ,,Mám nového priateľa.“ To ako stihla, keď tvrdne len v robote? ,,Moja a to ako stíhaš? Na nás serieš a na chlapov si čas nájdeš.“ Sprdnem ju. Dlho som bola ticho, to nie je dobré. ,,Normálne, to je kolega. Čo ste si mysleli, prečo som furt v robote?“ ,,No ešte že tak, sme sa báli, že sa z teba stáva vorkoholička. No hovor, čo to za chlapa. Všetko. Aj detaily.“ Všetko nám vyrozprávala. Aj detaily, dokonca aj to, čo sme nechceli vedieť. Kurník, ale to znamená, že ja som zostala jediná bez chlapa. Došľaka.