Lucinka

Je to starosť na niekoľko rokov, väčšinou 15-sť rokov starostlivosti, opatery, lásky ako i starostí. Dala som sa na to i keď manžel spočiatku odmietal. Veľmi som po tom túžila, nedala sa prehovoriť a napokon som nového člena do našej domácnosti priviezla. Manžel odolával hodinu, no tie veľké hnedé oči dostali i jeho. Malé, ukňučané šteniatko behalo po dome, hrýzlo čo videlo, šaty, kabelky, aj moje stare lacne hracky co som si odkladala od detstva, čúralo kam chcelo. Nakúpili sa misky na granule, na vodu ako i mäkký pelech, v ktorom naša fenka začala spávať, ale len počas dňa. V noci i keď sme na začiatku povedali, že do postele nepôjde, tak v noci zaspávala a prebúdzala sa pri nás. Nešlo odolať. Keď na mňa z kraja postele trčal ten čierny, mokrý noštek a pozerali hnedé okále, musela som ju vziať. Časom sme začali trénovať. Učili sme sa základné povely, ktoré mňa i môjho muža naučili vlastnosti, ktorej sa hovorí trpezlivosť. Naša fenka je anglický kokeršpaniel a povaha tvrdohlavosti je vrodená, takže ústupky sme robili my a nie ona. No ďakujem jej dnes za to, lebo vďaka nej som dnes naučená trpezlivosti pri dcére, ktorá si občas postaví hlavu tiež. Od samého začiatku jedla všetko a tak to je i dnes. Rýchlosť, ktorú vynaloží pri jedení granúl nezvládnu ani držitelia cien za rýchlosť pojedania párku v rožku, pretože ani ja sa nestihnem vrátiť do kuchyne, keď už za sebou zase počujem dýchanie. Že nám pri prechádzke v parku doniesla ohryzok z jablka, nedojedený rožok či čokoľvek čo bolo kedysi jedlom bolo úplne normálne. Darmo sme vysvetľovali, že nesmie, jej žalúdok to videl a vidí inak. Najlepšia hra bola schovávačka, lenže bavila sa pritom ona. Keď som ráno potrebovala ísť do roboty a nájsť kľúče, či topanky nebolo možné ani po polhodine, strácala som nervy. Pusinky, výskoky, škrabkanie, dotrhane zimne bundy a mikiny.. to bolo priorita a nie môj či manželov odchod. Napokon sme vždy všetko našli a zakončili to úsmevom. Keď sa nám narodila dcéra, naša Lola ju prijala. Na začiatku si z nej urobila hračku, váľala sa po nej, olizovala ju, potom prišlo obdobie ignorácie, ale keď zistila, že malá bude dobrým zdrojom príkrmov, stali sa kamarátky. Dcéra sa podelí o každé sústo jedla a tak bok po bokom zasadajú k stolu a aj od neho odchádzajú. Dnes je Lola dáma v rokoch. Preč sú časy šteňacie, ako i psia puberta sa dávno vytratila. Už nebehá toľko ako kedysi a na záhrade už necháva na pokoji aj čerstvo vysadené kvety či zeleninu, na ktorej si kedysi pochutnala skôr, ako stihla dozrieť. Zmenila život, priniesla so sebou do mojej rodiny lásku, nehu, smiech a tých pár starostí čo bolo sa nepočítajú. Manžel si už roky pochvaľuje to, že sa napokon nechal zlomiť, pretože Lola je súčasťou rodiny a tvorí s nami celok. Ja ju už dlhé, predlhé roky volám, že je naším 10kg živej lásky.