Lucinka

Keď sme kedysi dávno vybalili kufre, opierali sme sa o kamennú žardiniéru na figovník a pohadzovali nohami. Všetko predtým ostalo ďaleko. Rodná mena, štát, kuchyňa, detske hry. Už neviem, čo sa stalo, že sme to všetko nechali. Konce vždy zabúdam. Ema zaclonila slnko slameným klobúkom. Cestovné kabelky cez plece poukladala na schody. Bosý Dalibor vyšiel na verandu a privítal ju v chorváčtine. Neznáša Emu. Bohatá sesternica Ema z dievčenského gymnázia, čo sa po mature vydala za východniarskeho žraloka s presklenou vilou pod Tatrami. „Aký si tmavý, Dalibor!“ „Aká si presná...“ Nezostúpil zo schodov, len sa chytil zábradlia a špinavým chodidlom podvihol rameno tašky. „Minula som odbočku,“ ospravedlnila sa. Zložila silne reflexné okuliare na letné šaty a začesala nimi chirurgicky zahustené vlasy. Oči mala stále červené. „Mohol by si vyniesť tie panske tricka...rukami, prosím?“ Dalibor uchopil tašky, prehol sa cez zábradlie a zapískal na Igrica dole do krčmovej kuchyne. „Donesi pivo za damu!“ „Aká bola cesta?“ spýtala som sa po strnulom objatí. „Záchody na odpočívadle sú celé od krvi.“ Poobzerala sa pozdĺž rohatej uličky. Takto sa prišla spamätať z rozvodu. Pomaly, postupne. Prvý krát v Dalmácii. Inak bola všade v Európe. Vykladala batožinu, kráčala po troskách starých ríš a súložila všade v Európe. „Ozaj, myslela som, že sa mi rozbil motor, keď som počula ten hmyz.“ „To sú sarančatá.“ bolo posledné, čo Dalibor povedal v uvítacej chvíľke. Tašky šmaril do miestnosti za mojou izbou, v ktorej obyčajne iba schne prádlo. Je v nej skriňa s popukaným náterom a stará opravená posteľ. Ema si na ňu položila vlastné periny a nový dormeo madrac. Poďakovala mi. „Mne neďakuj, to mamka ma prehovorila, nech ťa zavolám.“ Strčila si elektrickú cigaretu medzi pery. „No hej, u vás som nikdy nemala na ružiach ustlané.“ „To je jedno, doniesla si si vlastný madrac.“ . Keď cudzinec vojde do tejto krčmy, uvidí hneď vo vchode švabachový nápis Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo da gloriam urobený kovom do dreva. Ak ho barman Igric pustí ďalej cez korálový preves do kuchyne, môže zostúpiť schodmi do podzemia. Dalibor mu podá ruku. Obzrie si jeho meč a prereže ním plátno, čo visí na pántoch, aby robilo prievan v katakombe. Ak nemá náležitý kostým, môže využiť jeho požičovňu, pokiaľ nie je všetko zajednané. „Len original templársky stuff, žiadny bal pod maskama a pičovinky z goth-punk trgoviny, okej more?“ Podá mu zoznam, nech sa zapíše na turnaj. „Musíš byť deň predom, nech se možeme kladiti.“ Ak nerozumie slovensky, prehovorí v čistej chorváčtine, ako od mamy. Prinajhoršom hrubou angličtinou. Ja som jeho sestra Marína. Zdravoťáčka. Cez deň umývam riady v kuchyni a cez turnaje zašívam, ak sa čosi pretne. Najviac času trávim na charite. Medzi bezďákmi, narkomanmi a takými ľuďmi. Pred mesiacom prišla Rosaria. Cybergoťáčka čo vymetá festivaly. „Nerobila si niekedy čašníčku? Hľadáme dievča ako ty.“ Čo bude znášať chlapské reči a nechá sa aj omácnuť. „Jebote, da!“ Doviedla som ju do Daliborovej kobky za labyrintom sudov a prezliekárňou v podzemí. Má tam posteľ a počítač za podsvieteným predelom zo zelených sklených fľašiek zlepených cementom ako tehly. „Čo je to?“ Dalibor sa o chorváčtinu pred babami nikdy nesnaží. Chlap sa páči viac, keď mu nie je rozumieť. „Tá nová.“ „Jediný rozdiel među cyber a obyč goth čo poznám, je že k tomu do hlavy namontuje takve neónové hadice, u svakom slučaju, to izgleda na traume po únose ufóncov.“ „Vedela som, že je tvoj typ.“ povedala som potichu. O týždeň ju už brával na skúter. Ema sa s ňou skamarátila pri umývaní pohárov a varovala ju, nech si na Dalibora dáva pozor. „Lebo on sa nesere.“ Rosaria sa ničoho nebojí. Ona sa už vláčila s inými zločincami. . Nie som dobrodružný typ. Keď ale dievča žije dostatočne dlho v cudzej krajine, stihne zopár výpadkov. Pred začiatkom leta vyhral templársky turnaj motorkár z Rumunska. Vzal ma do nejakého skladu, čo vyzeral ako drogová varňa. Kedysi som chodila so skvelým chalanom, mal ateliérový byt v strede mesta a vedel robiť výborné makrely na citrónovej omáčke. Neviem si spomenúť, čo sa stalo, že sme to nechali. Na všetky konce zabúdam. Konce nie sú dôležité. Motorkár mal kalné oči a jazvu od meča na bruchu. Určite nikdy dobre nevypražil makrelu. Nevedel by ju ani okoreniť. . Ema prišla jednej v noci, dámske lodičky v ruke a rozmazaným rúžom. S rehotom prehodila vešiak a nedopitú fľašu rakije odložila do kúta. „Čo mi to tu vláčiš. Stačí mi, že dýcham arómy z toho tvojho krámu.“ Zakryla som si hlavu vankúšom, ale ona mi ho potiahla. „Čo je ti?“ „Že chcem spať.“ „Hovor!“ Ema zo mňa vždy všetko dostala. Pomaly, postupne. „No Mariš, ty si hustá.“ Pritiahla si ku mne stoličku a spokojne si prstami prekrúcala vlasy. „Normálne mám s tebou plus.“ „Ja dieťa nechcem. Nie s hentým.“ „Postarám sa o to.“ . Prišla k nám partička zo Slovenska. Ryšavý chalan a dve baby v upätých šortkách. Baby sa prišli opáliť, chalan nájsť strateného otca, ktorý mal pred dvoma dňami umrieť v dedine Brist. Má tmavé kristusky a károvanú košeľu. Pehy sa zlievajú sa ako koraly na dne. Pehy a ostré drevené vrásky. Krivo sa usmieva. V hlase má sladkastý ševel. „Lukáš.“ „Marína.“ „Poď s nami.“ Do Bristu to trvá polhodinu pešo pozdĺž pláže. Šli sme potme. Na ceste pod cintorínom sme sa dvoch starých dedinčaniek opýtali na Frediho Stetica, ktorý umrel dva dni dozadu. Lukáš ho nikdy nevidel a chce ho vidieť aspoň raz, než ho šupnú do zeme. Preto prišiel. Po stĺpoch v Briste sú rozvešané parte. Jedno sme strhli a ukázali tetám. „Hľadáme toho muža. U vás pochovávate so zatvorenou rakvou? Hľadáme mŕtvolu, jasné?“ Ženička sa naľakala a prežehnala, lebo to pochopila tak, že hľadáme muža, čo nesie mŕtvolu. Lukáš zopäl ruky. „Teta, toto nie je Scooby Doo!“ Pokúsili sme sa vysvetliť to ešte raz. Tety sa zhodli na tom, že sme mladí, a mali by sme chodiť po diskotékach, nie po hroboch. Zavolala som Daliborovi, nech si spomenie, v ktorom rohu zaparkoval motorku a príde. Cintorín bol na noc zamknutý, museli sme preliezť bránu. Dalibor vytiahol vercajg na páčenie zámkov. Kedysi s ním kradol cement po stavbách. Vlámali sme sa dnu. Dalibor otvoril rakvu a posvietil mobilom na sinavú, gumenú tvár. . Chvejúce prsty som schovala do vreciek zástery. Ema ku mne pribehla. „Ideme oslavovať, kočka!“ Zachrčala som neurčité spýtavé citoslovce. „Si v pohode.“ Tehotenský test hodila na posteľ. „Charitné socky si môžu vydýchnuť.“ Položila som hlavu do jej hodvábnej blúzky. . Šla som s chalanmi aj na pohreb. Lukáš postával za stromom, akoby tam nepatril. Dalibor kúpil veniec a položil ho ku krížu. Mračil sa ako pozostalý. Po obrade sa prihovoril žene, o ktorej sa dozvedel, že je Frediho dcéra. Dlho jej čosi dohováral na lavičke pri pláži. Nakoniec mu podala kľúče a on ich zovrel, vstal a zvolal celú partiu. „Chcem ići pogledati do jeho apartmentu.“ Bungalov bol dve minúty pešo od mora, hore kopcom vo farebnej uličke s orgovánmi. Bežný príbytok. Vlhký, s obrazmi z výpredaja. Keď sme s Daliborom prišli do Gradacu prvý krát, prekvapila ma špina, v akej Chorváti žijú. Mastnota, mŕtve muchy, nevkus a chudoba. Bieda narastá s hĺbkou zachádzky do vnútrozemia. Pobrežní Chorváti sa majú trochu lepšie. Prenajímajú apartmány, predávajú kukuricu, melóny, zmrzlinu a mušle, jedia pečené slávky a nosia rozbité sandále. V zime sa všetko obráti. Studený vietor z kontinentu skalí more a ulice ostanú prázdne. Bez krásnych tiel, ligotavých áut, hudby a točenej zmrzliny ostane obyčajnosť, v ktorej sa deje len to, čo je nutné. Chorváti to vedia. Turisti to nikdy nevideli. Dalibor našiel v chladničke dve plechovky piva. Lukáš prepínal kanály starého televízora v kuchyni. „To snáď na všetkých chorvátskych staniciach sú veštice!“ Baby, čo boli s nami, si zapálili pred vchodom a hlasno drkotali o spoločných známych. Možno nevedeli, že ich počuť do kuchyne. „Toho by som vyjebala aj v pivnici, to ti hovorím.“ Takú príšernú frázu som v živote nepočula. Lukáš sa pridusene rehlil do lakťa. „Aha, to je Stratené v preklade! Zapni zvuk!“ Pritlačila som sa k telke a Dalibor so zdvihnutým obočím vošiel do kúpelne. Zatvoril sa. Dotkla som sa Lukášovho kostnatého boku. Nešikovne, nevhodne. „Chorvátsky dabing! Jebať.“ „A srbské titulky.“ „Film ostane stratený v preklade.“ Dalibor vyšiel z kúpeľne. Niesol dopoly minutú vodu po holení. „To chceš kradnúť?“ „Nestaraj sa, Mariša.“ Otvoril francúzske okno a vyskočil na záhradku. Lukáš si vyložil nohy na barovej stoličke a medzi zuby zapichol špáradlo. „Fajné, takto spojiť príjemné s užitočným.“ Hovoril o pohrebe a dovolenke. „Poznal si ho dobre?“ „Nevedel som, že má aj dcéru. Nevedel som nič.“ Potom sme mlčky civeli na Stratené v preklade s vypnutým zvukom. Lukáš ohýbal okraj fotky, ktorú našiel na parapete. Fredi s dcérou. Dubrovník, 1998. „Kurva, vypadnime odtiaľto. Smrdí to tu sleďami.“ Dalibor sa vrátil zo záhradky a vyhodil plechovku. „Cítim vietor z kontinentu, dnes v noci bude rachot.“ Kľúče sme nechali pod črepníkom s uschnutým muškátom. Ochladilo sa a more pokryl vzor rozrušených vlniek. Dalibor cestou šepkal divné veci. Čo ak jedna duša patrí do dvoch ľudí. Niektorí vraveli, že tej noci videli tornádo. Medzi takými bola aj Rosaria. Vracala sa v noci z koncertu a napadlo jej, že pôjde hľadať Námesačníka. Námesačník kráča po pobreží za búrky. Ľudia po celej Dalmácii na neho veria, tvrdí Rosaria. Vlečie sa v čiernom plášti so vzorom krídel mole a s mosadzným lampášom v ruke. Pozná minulosť a budúcnosť každého, na koho sa pozrie. Kto sa ho opýta, tomu prezradí. Rosaria Námesačníka nestretla. Udrel ju po hlave padajúci konár. . „Chcem vidieť vnútrozemie.“ Ema sedela na mojej posteli a opravovala svoj rozbitý mobil. „Hodila som ho o stenu. Volala som s Janom, chápeš.“ Jana som videla len párkrát, než sme odišli zo Slovenska. Vlastne neviem, prečo sme sa nikdy nevrátili, ani len na návštevu. Gradac je v zime škaredý. „Čo chceš vidieť z vnútrozemia?“ „Neviem, poďme niekde, kde je ticho a vinohrady.“ Zapila tabletku a hlasno sa rozrevala. Zapôsobilo by to na mňa, keby som si nepamätala, že rovnakou intenzitou slzila a dychčala pri každej príležitosti, naposledy dva dni dozadu po dočítaní posledného románu Paola Coehla, a tak to bolo už od detstva, napríklad keď vyhrala Hviezdoslavov Kubín s výbušným prednesom Orla vtáka alebo keď sa rozišla so svojim prvým hokejistom zo športového gymnázia. Každá baba tej doby chcela hokejistu zo športového gymnázia a Ema ich ulovila troch, crème de la crème mladej hokejovej generácie. Vynadala som jej a zavliekla som do toho charitu. „Máš predstavu akí majú niektorí ľudia životy? Čo by boli v tvojej situácii šťastní?“ „Ty všetkému rozumieš, že? Umývala si dogrcaných feťákov, takže všetko poznáš.“ Prešla do svojej izby v upätých vŕzgavých gatiach z Milána. „Tak si ďalej mačkaj umierajúce deti a dedov, mne je to…“ Buchla dverami. Počula som niekoľko nadávok, pád na posteľ a mrnčanie do vankúša. . Stretla som Lukáša na pláži, kam nikto nechodí, skaly sú moc ostré. Krivo sa usmieval a rukami si držal pätu. „Stúpol som na ježka.“ Sklonila som sa k nemu, ale nohy som držala pevne pri sebe. Vždy sa bojím, že mi trčí šnúrka z tampóna. „To je hnus.“ Pomaly vysunul čierne hroty z kože. „Jebať šnorchlovanie.“ Povedala som, že nešnorchlujem. Baví ma plávať ďaleko, tak aby som dovidela na lode pri Brači. „Dostaneš kŕč, a nič ti nepomôže.“ Vstal a dostúpil. „Spomeň si, tam v strede mora. Čo som vravel. Že sa máš vrátiť.“ Ostnatú guľu zahodil do mora. Spomenula som si a vrátila som sa. . Ema si na krk zavesila koralovú reťaz z trhu. V Gradaci sa dajú vidieť všetky farby sveta, ale nič nie je tak zvláštne červené ako koraly. Na Eme vyzerajú cudzo a triumfálne, ako keď kráľovná kolónie pridá do civilizovaného ošatenia domorodý prvok. Určite je to znak nadvlády. Ja som už skoro ako Chorvátka. Nosím kvetované šaty stvrdnuté od morskej soli. Nemám ilúzie o živote. Poznám jadranskú zimu. „Šoférujem ja.“ povedala som. „Pretože si dva dni v liehu.“ Ema vyložila melónový glóbus na palubnú dosku. „Budeme obzerať pamiatky a vyjedať melón.“ „Pamiatky? Toto nie je Taliansko, tu si ľudia nemajú čo pamätať.“ „Niečo tam predsa musí byť. Kostoly a tak.“ Prešli sme všetky väčšie kostoly v regióne. Cestou úzkymi asfaltkami po pahorkatinách sme boli ticho. Už som sa tešila, ako vypadne, a oblak jej príkreho parfumu v izbách po chvíli vymetie grilovačka z terasy apartmánu oproti. „Ježiši!“ „Dávaj poz...“ Boli sme už na ceste späť, vysoko nad morom v ostrej zákrute medzi skalami. Náklaďák s bojlerom sa vyrútil spoza skalnej steny a cesta bola úzka. Vybočila som do zátarasy a odvalila som ju. Auto spomalil štrk a zastavil strom. Čľapnutie skiel a rozdrveného dreva nebolo počuť. More bolo ďaleko dole. Necítila som bolesť, ešte nie. Ema pomaly podvihla kabelku. „Kurva, to je typické.“ Nechápala som, čo je typické, ale znelo to pravdivo. Kusy rozbitého melóna jej zmáčali hruď a brucho. Červené a ružové pramene na stehnách uschli rýchlo. „Čo je ti?“ „Nevidíš?“ Pomaly pohla hlavou. „Som úplne...to. Zakillovaná.“ Konár sa jej zarezával do trupu. Ostrý pahýľ, z ktorého niekto pred časom zrezal malé konáriky. Presne tak, aby sa naň dal napichnúť človek. Spoza pleca prečnieval druhý konár a ďalší sa ovíjal okolo krku. Celá obrástla stromom. „Kurva, on mi volá.“ Jano. Natiahla sa do kabelky. „Čo chceš?“ Kým prikyvovala na to, čo vravel o delení majetku, ja som zavolala sanitku. „Nie, mne je to jasné. Hej... no dobre.“ Hlas mala ako vždy, keď s ním telefonovala. „Nie som opitá! Neboj sa... Ja tiež neviem načo som sem prišla...“ Vytiahla z tašky elektrickú cigaretu a trochu podymila. Počúvala, prikyvovala, krvácala. „Naser si.“ Vypla ho a telefón zhodila na sedačku. „Vieš Mariš,“ nasadila podobný tón, akým kedysi poučovala, ako sa robia dospelácke veci, „najlepšia dovolenka bola vtedy v Lisabone. Furt sme jedli tie malé sicílske pizze opekané na kachliach.“ Zahniezdila sa- videla som vytrysknúť krv spopod blúzky, tam, kde sa do nej vnáral strom. „Nehýb sa.“ zašepkala som. „Ráno sme vždy na okná vešali mokré plachty. “ Počúvala som more, ako šumí. Ema sa zaklonila a chvíľu mlčala. „Zatiahneš mi roletku? Nedočiahnem. Silné je to slnko.“ Potom hovorila stále viac z cesty. „Chorvátske jedlá majú svojský spirit. Teda aspoň tie od Igrica.“ Koštovala každé jeho denné menu. Recepty zapisovala. . Intermezzo: Ako chutí stredomorie „Škrampy na buzaru“ 1 kg škrámp (alebo kreviet alebo mušlí), 250 g masla, 2 dcl bieleho vína, dva strúčiky cesnaku, strúhanka, petržlen, čierne korenie, štipka soli, olivový olej, láska. Ak to máte radi ostro, pridajte tabasco alebo čili papričku. . Muži ma vytiahli von. Povedali, že budú musieť píliť konáre. Jačala som, lebo sa mi vyjasnilo, ako to dopadne. Dostanú ju odtiaľ vcelku, ale nie živú. Než omdlela, pár krát potiahla z elektrickej cigarety a narúžovala si pery. „Tak poďte do mňa, chlapci.“ Padla som na rozpálený asfalt. Výhľad sa stopil do vzdušných akvarelových, ale stále krikľavo konkrétnych tvarov. Azúrová modrá s čerivým trbletom, škridlové krovy naukladané do kopca, tmavozelené palmy, čierna cesta. Tabuľa GRADAC 200 m a farby tuhé ako telo. . Obvykle si nepamätám konce. Aj na tento zabudnem. Než Lukáš odišiel, strestli sme sa ešte raz. Na tržnici sme koštovali rakiju, ktorú nám trhovníčky tlačili k ústam vo vrchnákoch fliaš. K tomu obtrhali strapce hrozna a hádzali nám bobuľky, alebo nútili dotýkať sa intímneho vnútra mušlí. Unavene zakrývali narezané melóny igelitom kvôli osiam. Osy útočili aj na našu zmrzlinu, tak sme ušli k fontáne. Chytil ma za stehno polepené šťavou. Nosom sa mi vnoril do vlasov. Šlo to prirodzene. „Nie, nerob.“ Prižmúril oči kvôli svetlu a uhol sa, aby mu tvrdé tiene z lodných napinákov prekryli slnko. Akoby sa to nestalo. V noci som to povedala Daliborovi. „Mariša, ty si blbá.“ Možno chcel ešte niečo vyhlásiť, a isto by to bolo niečo o jeho prepojení s Fredim Steticom, ale Igric z baru zakričal, že treba naraziť sud. Odvtedy sme nehovorili o tom, ani o tom. Ani nebolo treba, je to vidieť. Do líc si po holení vtiera jeho kolínsku a kúpil si škaredý baret, aký nosia starí Chorváti. Požiera pečené slávky z plechu. Fajčí šúľané. Pije rezané. Miluje pomaly. Niekedy zabehne do Bristu hrať mariáš s dôchodcami, čo vysedávajú na priedomí a na hlavách majú tie škaredé barety. Raz som aj ja šla pešo do Bristu. Po zotmení mala prísť búrka a možno som trochu dúfala, že stretnem Námesačníka. Tiež by som sa chcela na všeličo opýtať. Na ceste pozdĺž pláže nesvietia lampy, takže vidno iba obrysy mladistvých s bicyklami pri múre. Jeden z nich na mňa svietil zapaľovačom, keď som ho obchádzala. Nepripálil si. Spravil to len preto, aby si ma obzrel. Zrejme videl náhodnú spálenú ženu s bielymi pásikmi od plaviek a morskou soľou vo vlasoch. Hovoriacu a mlčiacu v ktoromkoľvek jazyku. Nezrelú s talentom zakryť zvedavosť, skúsenú s talentom zakryť popáleniny. Odkiaľkoľvek, čokoľvek.