Lucinka

Kráčala som. Kráčala som k cieľu, ktorý bol tak blízko a už som naň aj videla, no moje nohy cítili nekonečno. Chceli to. Nechceli zastať a prísť tam, kde hlava mala namierené. Pár metrov, do obchodu kde predávajú lacne kokteilove saty a oblecenie. Chceli nekonečne dlho, nevinne a krásne kráčať po tráve, tuho, ale s láskou opadanej mrazom. Bol biely. Bol nevinný. Ale trvdohlavý. Nevzdal sa ani pod silným náporom slnečných lúčov. Odrážal ich od seba a vytváral krásne krištáľové hviezdičky ktoré oslnili každý milimeter všetkého naokolo. Bolo ráno. Studené, mrazivé, ale slnečné ráno. Také, aké som vždy milovala. Stála som, nechala som sa láskať slnkom a v duchu som preklínala tú zimu, ktorá mi postupne vyštípala líca aj nos do červena. Vybrala som z kabelky cigaretu a zapálila som si ju, a cez slnečné okuliare som sledovala dym, ako sa bije s hmlou ktorá pomaličky ustupovala. Chcela som len pár minút užívania si tejto nevinnosti. Rozporuplná chvíľa, ktorá je tak krásna, no náročná pre zmrznuté ruky a štípajúce pery. No oči boli v raji. Sledovala som len tak chvíľu ľudí naokolo. Ľudí, ktorí po pešej zóne, so snahou ísť rýchlo, no pritom opatrne kráčajúci s taškami zarosenými od teplého pečiva, domov. Do tepla. K šálke horúceho čaju, či teplého kakaa. Aj ja o chvíľu pôjdem, len čo dofajčím. Zbadala som ženu, ktorá sa očividne ponáhľala. Vyzerala akoby bežala na autobus, no nemohla sa nijak rozbehnúť, vzhľadom na ľad na chodníku a milión tašiek ktoré jej tenké ruky, zabalené v bunde a rukaviciach, vláčili ťažko za sebou. Čiapka jej padala do čela, postupne sa jej šmykla až do očí, až na nos. Nevidela, musela zastať. S neskutočnou rýchlosťou nerozvážne hodila tašky na lavičku, a napravila si čiapku. Ako každý uponáhľaný človek, ani ona si neuvedomovala že zákon sveta je ten, že čím rýchlejšie chceme niečo spraviť, tým to má horší a opačnejší efekt. Všetko sa jej vysypalo, a ona zbierala nemotorne keksy, balíky cukríkov a čerstvé maslo po chodníku. Všetci okolo nej prechádzali s nezáujmom, a tí, čo by jej aj chceli pomôcť, sa ponáhľali do tepla. Ani jeden človek nebol schopný "pobiť" sa s ľadovým vzduchom a pomôcť jej. Neviem či im to zazlievala. Po chvíli stresujúceho hrabania sa vo veciach, uvidela z chodníka odchádzajúci autobus. Rozosmiala sa. Tak sama pre seba, popod nos. Asi si povedala, že to už nemá zmysel. Zistila, že to čo "rýchlosťou blesku" balila asi 5 minút, teraz v úplnom kľude, zo zeme zdvihla za ani nie minútu. Možno jej prišlo smiešne zmeškanie autobusu, možno celá tá situácia. Vkľude si odkráčala aj so svojimi vecami naspäť, odkiaľ prišla. A už je na svete o jedného viac, ktorý si uvedomil, aké čaro môže v nás vzbudiť prichádzajúca zima. Sledovala som ďalej. Okolo mňa, prešlo za čas jednej cigarety, asi milión ľudí. Obrazne povedané. Každý s nejakým príbehom, a ja som sa zas uchýlila k mojej obľúbenej hre- vymýšľala som si na nich príbehy. Či už to bol mladý nudný párik, tráviaci spolu čas pri Srabble, alebo šťastní starkí s dvoma vnúčatami, alebo to bola očividne nešťastná žena a jej zimne topanky, posilnená krabicovým vínom. Každý sme ako schránka, navonok vyjadrujúca čo sme a kto sme. No vnútri plná tajomstiev, a neschopná porušiť status, ktorý nám nadelila spoločnosť. Čo keď ten nudný párik, je v skutočnosti pár mladých ľudí, ktorý je všade počuť a všade vidieť ? Čo keď tí šťastní dôchodcovia, museli prejsť ťažkými životnými prekážkami ? A čo keď opitá bezdomovkyňa prišla o všetko čo mala, nie vlastnou vinou ? Nikdy to nevieme. Každý sa len pozrieme, a usúdime. Ale to je koniec- koncov, ľudská vlastnosť. Súdiť, posúdiť, odsúdiť. Niekomu na jeho statuse nezáleží, niekomu naopak, áno. Ale poďme späť, k dnešnému ránu :) Nechám si chvíľu pre seba a užívam si momenty, ktoré ma rok čo rok, aj napriek tomu aké sú mi známe, prekvapujú. Majú svoje neodňateľné čaro, ktoré len ťažko opísať slovami. Je to tak jednoduché a prosté, no tak krásne. Je to zima. Prichádzajúca zima, so všetkým čo k nej patrí. Milujem pohľad na ľudí, ktorí ma zaujmú. Fascinuje ma sledovať ľudí a deti šťastné zo snehu, snehuliakov, a maminy dávajúce vianočné ozdoby na dvere a okná. Keď idem po sídlisku a v každom okne je vysvietené vianočné stromčeky. Prichádza čas, kedy si môžem vychutnať tmu, padajúci sneh, ktorý vidno pod lampou, a vŕzgajúci sneh pod nohami. Čas, ktorý má také čaro, ako žiadny iný počas celého roka. A viete čo je na tom najkrajšie ? Že to všetko, všetučko je úplne zadarmo. A je len na nás, ako si to užijeme. Toto je ten čas, kedy potrebujeme teplo domova. Keď si uvedomíme, že aj keď stojíme a čakáme na autobus, mrznú nám ruky a necítime si špičku nosa, že máme kam ísť. Že sa vrátime do tepla. Domov. Tak ako ja, keď som zahasila cigaretu, a pomalým, neistým krokom som šla kúpiť teplý chlieb. A potom, som ho v zarosenom sáčku niesla tam, kde to milujem. DOMOV :)